Život Prešova
online
online
Všetko najlepšie: Popredná slovenská herečka jubiluje
06.03.2020 Senica
Hradište
pod Vrátnom/Bratislava 6. marca (TASR) – Na filmovom plátne sa Zita
Furková prvý raz objavila v roku 1961 v dráme režiséra Vladislava
Pavloviča Most na tú stranu. Diváckej verejnosti utkvela v pamäti aj
vďaka filmovej dráme Dosť dobrí chlapi (Jozef Režucha, 1971), televíznej
dramatizácii románu Ťapákovci (Ľubomír Vajdička, 1977), seriálu Život
bez konca (Miloslav Luther, 1982), alebo filmu Juraja Jakubiska Sedím na
konári a je mi dobre (1988). Výrazná charakterová divadelná a filmová
herečka, scenáristka a režisérka Zita Furková sa v piatok 6. marca
dožíva významného životného jubilea 80 rokov.
"Vždy som sa riadila svojim svedomím. Človek musí poznať sám seba a to je niekedy veľmi namáhavé. A najmä musí byť za seba zodpovedný. Dôležité je mať pocit slobody ducha, ktorý je však zároveň veľmi zväzujúci, pretože sloboda je veľká zodpovednosť. Možno to vyznie ako fráza, ale to, čo sa nepáči mne, nerobím ani tomu druhému," vyznala sa pre TASR jubilujúca herečka Zita Furková.
Súčasný divák ju môže poznať aj zo seriálov Ordinácia v ružovej záhrade (2007), Kolonáda (2014), či filmu režiséra Juraja Nvotu Jak jsme hráli čáru (2014). Vďaka neobyčajnému talentu a citu pre tajomné zákutia duše sa jej aj na divadelných doskách stali vlastnými postavy rozporuplných žien balansujúcich na hrane tragiky a komiky.
Otec z nej chcel mať pôvodne výtvarníčku. No keďže ju od malička, ako ochotnícky divadelný režisér obsadzoval do rôznych úloh, pre svoju budúcnosť mala jasnú voľbu – stať sa herečkou. A obaja rodičia ju na ceste za jej túžbou podporovali.
Zita Furková sa narodila 6. marca 1940 v Hradišti pod Vrátnom v okrese Senica. Už počas maturitného ročníka na gymnáziu v Trnave sa aj na podnet svojich pedagógov prihlásila na Vysokú školu múzických umení v Bratislave (VŠMU). Zobrali ju hneď na prvý raz. Študovala v ročníku profesora Karola L. Zachara. Po absolutóriu v roku 1962 zakotvila na dva roky v činohre Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Odtiaľ putovala do divadla v Trnave a do súboru Divadla Andreja Bagara (DAB) v Nitre. V Bratislave začínala v Divadle poézie. Od roku 1968 si získavala renomé a ohlas v Divadle na korze. Po jeho zániku bola až do roku 1990 členkou súboru Novej scény.
Jubilantka je zakladajúcou osobnosťou a zároveň aj prvou umeleckou šéfkou Divadla Astorka Korzo 90. "Herectvo je určitý druh bláznovstva, ktoré má humor a určitý svetonázor. Počas 30 rokov existencie Divadla Astorka Korzo 90 sa zaoberáme človekom ako takým. No človek dnes akoby sa strácal. Samozrejme, vždy boli aj témy spoločensko-politické. Je však veľký omyl, ak si niektorí jedinci myslia, že herci nemajú právo sa k týmto témam vyjadrovať. Stačí si iba vziať na zreteľ grécku drámu. Na tom, že sme tých 30 rokov vydržali má veľkú zásluhu Vlado Černý, ktorý Divadlo Astorka Korzo 90 vedie už 25 rokov. Všetci v divadle sa máme navzájom radi a máme spoločný svetonázor," uviedla o Divadle Astorka Korzo 90 pre TASR Zita Furková.
V súčasnosti tu exceluje v hre nórskej autorky Kjersti A. Skomsvoldovej Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia. Stvárňuje v nej postavu zvláštnej, priam "uletenej" vdovy Mathey. Práve touto hrou oslávi na javisku v piatok 6. marca svoje životné jubileum.
V týchto dňoch v réžii Ondreja Spišáka študuje postavu staršej ženy v pripravovanej hre Ľudácka prevýchova od autorov Maríny Zavackej, Márie Janšákovej a Petra Pavlaca. Okrem toho na doskách Divadla Astorka Korzo 90 účinkuje v predstavení Vlásky jednej plavovlásky.
Z jej intenzívnej spolupráce so spisovateľom Rudolfom Slobodom vznikli v 90. rokoch minulého storočia v Divadle Astorka Korzo 90 pozoruhodné divadelné hry Armagedon na Grbe a Macocha.
Z bohatej filmografie herečky je to napríklad Zločin slečny Bacilpýšky (Jozef Režucha,1970), Pavilón Šeliem (Dušan Trančík 1982), Kráľ Drozdia brada (Miloslav Luther, 1984), Dies irae (Martin Ťapák, 1984), Kdo se bojí, utíka (Dušan Klein, 1984), Kohút nezaspieva (Martin Ťapák, 1986), Priateľstva padajúceho lístia (Juraj Nvota, 1998).
Zita Furková je známa najmä svojim vynikajúcim hereckým umením. V Divadle Astorka Korzo 90 však ukázala a uplatnila tiež cit pre réžiu napríklad v hre Frederica G. Lorcu Dom Bernardy Alby. Ako režisérka a filmová producentka zažila v roku 2003 svoj debut snímkou Jesenná (zato) silná láska.
Za vynikajúce stvárnenie divadelných postáv získala množstvo prestížnych ocenení, medzi nimi napríklad cenu Igric (1998) za herecký výkon v kategórii televízna dramatická tvorba, alebo Výročné ceny Slovenského literárneho fondu (1998, 2007). V roku 2013 ju ocenili na slávnostnom otvorení XVI. Festivalu A. Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom Kvetom Tálie, ktorý udeľujú významným slovenským hercom.
V roku 2017 si Zita Furková prevzala z rúk prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy v oblasti kultúry a divadelného umenia.
"Vždy som sa riadila svojim svedomím. Človek musí poznať sám seba a to je niekedy veľmi namáhavé. A najmä musí byť za seba zodpovedný. Dôležité je mať pocit slobody ducha, ktorý je však zároveň veľmi zväzujúci, pretože sloboda je veľká zodpovednosť. Možno to vyznie ako fráza, ale to, čo sa nepáči mne, nerobím ani tomu druhému," vyznala sa pre TASR jubilujúca herečka Zita Furková.
Súčasný divák ju môže poznať aj zo seriálov Ordinácia v ružovej záhrade (2007), Kolonáda (2014), či filmu režiséra Juraja Nvotu Jak jsme hráli čáru (2014). Vďaka neobyčajnému talentu a citu pre tajomné zákutia duše sa jej aj na divadelných doskách stali vlastnými postavy rozporuplných žien balansujúcich na hrane tragiky a komiky.
Otec z nej chcel mať pôvodne výtvarníčku. No keďže ju od malička, ako ochotnícky divadelný režisér obsadzoval do rôznych úloh, pre svoju budúcnosť mala jasnú voľbu – stať sa herečkou. A obaja rodičia ju na ceste za jej túžbou podporovali.
Zita Furková sa narodila 6. marca 1940 v Hradišti pod Vrátnom v okrese Senica. Už počas maturitného ročníka na gymnáziu v Trnave sa aj na podnet svojich pedagógov prihlásila na Vysokú školu múzických umení v Bratislave (VŠMU). Zobrali ju hneď na prvý raz. Študovala v ročníku profesora Karola L. Zachara. Po absolutóriu v roku 1962 zakotvila na dva roky v činohre Divadla Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene. Odtiaľ putovala do divadla v Trnave a do súboru Divadla Andreja Bagara (DAB) v Nitre. V Bratislave začínala v Divadle poézie. Od roku 1968 si získavala renomé a ohlas v Divadle na korze. Po jeho zániku bola až do roku 1990 členkou súboru Novej scény.
Jubilantka je zakladajúcou osobnosťou a zároveň aj prvou umeleckou šéfkou Divadla Astorka Korzo 90. "Herectvo je určitý druh bláznovstva, ktoré má humor a určitý svetonázor. Počas 30 rokov existencie Divadla Astorka Korzo 90 sa zaoberáme človekom ako takým. No človek dnes akoby sa strácal. Samozrejme, vždy boli aj témy spoločensko-politické. Je však veľký omyl, ak si niektorí jedinci myslia, že herci nemajú právo sa k týmto témam vyjadrovať. Stačí si iba vziať na zreteľ grécku drámu. Na tom, že sme tých 30 rokov vydržali má veľkú zásluhu Vlado Černý, ktorý Divadlo Astorka Korzo 90 vedie už 25 rokov. Všetci v divadle sa máme navzájom radi a máme spoločný svetonázor," uviedla o Divadle Astorka Korzo 90 pre TASR Zita Furková.
V súčasnosti tu exceluje v hre nórskej autorky Kjersti A. Skomsvoldovej Čím rýchlejšie kráčam, tým som menšia. Stvárňuje v nej postavu zvláštnej, priam "uletenej" vdovy Mathey. Práve touto hrou oslávi na javisku v piatok 6. marca svoje životné jubileum.
V týchto dňoch v réžii Ondreja Spišáka študuje postavu staršej ženy v pripravovanej hre Ľudácka prevýchova od autorov Maríny Zavackej, Márie Janšákovej a Petra Pavlaca. Okrem toho na doskách Divadla Astorka Korzo 90 účinkuje v predstavení Vlásky jednej plavovlásky.
Z jej intenzívnej spolupráce so spisovateľom Rudolfom Slobodom vznikli v 90. rokoch minulého storočia v Divadle Astorka Korzo 90 pozoruhodné divadelné hry Armagedon na Grbe a Macocha.
Z bohatej filmografie herečky je to napríklad Zločin slečny Bacilpýšky (Jozef Režucha,1970), Pavilón Šeliem (Dušan Trančík 1982), Kráľ Drozdia brada (Miloslav Luther, 1984), Dies irae (Martin Ťapák, 1984), Kdo se bojí, utíka (Dušan Klein, 1984), Kohút nezaspieva (Martin Ťapák, 1986), Priateľstva padajúceho lístia (Juraj Nvota, 1998).
Zita Furková je známa najmä svojim vynikajúcim hereckým umením. V Divadle Astorka Korzo 90 však ukázala a uplatnila tiež cit pre réžiu napríklad v hre Frederica G. Lorcu Dom Bernardy Alby. Ako režisérka a filmová producentka zažila v roku 2003 svoj debut snímkou Jesenná (zato) silná láska.
Za vynikajúce stvárnenie divadelných postáv získala množstvo prestížnych ocenení, medzi nimi napríklad cenu Igric (1998) za herecký výkon v kategórii televízna dramatická tvorba, alebo Výročné ceny Slovenského literárneho fondu (1998, 2007). V roku 2013 ju ocenili na slávnostnom otvorení XVI. Festivalu A. Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom Kvetom Tálie, ktorý udeľujú významným slovenským hercom.
V roku 2017 si Zita Furková prevzala z rúk prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy v oblasti kultúry a divadelného umenia.
www.ZIVOTPO.sk
